Koloman Kertész Bagala tvrdí: "Vydávam najlepšie knihy Slovenska“, také, že nie je podnikateľom v kultúre, ale jej robotníkom. Kričí to z každej jeho vety, intonácie, mimiky, gest. Jeho vydavateľstvo v týchto dňoch po šestnástich rokoch padá na kolená - z finančných, personálnych i zdravotných dôvodov. Vydavateľ výhradne slovenskej literatúry, autor a organizátor súťaže Poviedka.

• Ste trojštvrtinovým Maďarom, iba jedna vaša babka bola Slovenka. Žijete v Leviciach, teda na národnostne zmiešanom území. Cítite nejaké problémy, ako to deklarujú niektorí polici?

No, aj tá babka sa vydala do maďarskej dediny a väčšinu života hovorila po maďarsky. (smiech) Nemala s tým problém. Myslím, že problém s Maďarmi majú najmä tí, ktorí žiadnych v živote nevideli. V Leviciach som nikdy nezažil opovrhovanie kýmkoľvek len za to, že je inej národnosti. Ak, tak len preto, že je blbec, či už blbec Slovák alebo blbec Maďar. Sedliacky rozum sa nemýli. Moji predkovia pochádzajú z maďarských dedín a hoci sa prisťahovali do národnostne zmiešaných Levíc, nikdy nemali žiadne problémy tohto druhu. Okrem toho, že si po vojne museli zmeniť krstné mená z Bélu a Kálmána na Vojtecha a Kolomana. A tiež zmeniť si národnosť z maďarskej na slovenskú, aby neboli v dobytčákoch deportovaní zo svojich gazdovstiev, ktoré stáročia dedili po predkoch. O tie ich pripravili až komunisti.

• Ako sa dá potom vysvetliť, že toľko voličov reflektuje na brnkanie na city práve v týchto otázkach?

Je to viac politická vôľa ako realita. U inteligentnejšieho obyvateľstva žiadna maďarská otázka ani neexistuje. Vždy sa jej chopia skôr ľudia, ktorí sú menej mozgovo vybavení. Normálny človek vidí realitu a dokonca je vďačný, že môže existovať povedľa takej tvorivej skupiny ľudí akou sú Maďari.

• Ako vzniká v detstve láska ku knihám?

Poviem skôr dôsledok tej lásky - ten sa prejavuje tým, že človek sa stáva tučným. (smiech) Nenaháňa totiž na trávnikoch nejaké nezmyslené guľaté predmety, ale venuje sa charakteristickej činnosti ľudstva - leňošeniu a vylihovaniu. To, že sa knihy čítajú takto a nie počas behu, podporuje u ľudí takzvané múzické nadanie. Pamätám si, ako som počas základnej školy viackrát prečítal celú levickú knižnicu. Začal som od písmena A, týždenne som domov nosil dve igelitky kníh a kým som prešiel po Z, knižničné fondy sa doplnili a tak som šiel zase od začiatku.

• Čo vám utkvelo v pamäti z tých takzvaných detských čitateľských bômb? Mayovky, verneovky...?

Ja som bol skôr „šrotovač“. Čítal som všetko, čo sa mi dostalo do rúk, ale priznávam, že som bol viac „verneovec“ ako „mayovec“. To, že som skutočný dobrodruh, je zrejmé už z toho, že som vyliezol na Kilimandžáro, že som sa bol sám túlať po Himalájach, že mám rád vrchy, africké planiny a podobné veci. To, že som „verneovec“ sa prejavovalo aj tým, že som šesť a pol roka zo svojho života strávil ako chemik. Keď som sa totiž po základnej škole rozhodoval, kam ísť študovať, nevybral som si niečo amorfné ako gymnázium, ale hneď som chcel byť vynálezcom, vedcom. Preto som šiel študovať chémiu.

• Napriek chémii sa to po revolúcii skrútilo. Začali ste predávať v podchode na deke, neskôr ste si otvorili predajňu hudobných nosičov a medzitým začali vydávať knihy. Čo sa deje v hlave človeka, keď už zrazu nechce byť ani vedcom, ani chemikom, ani ničím podobným?

V dvadsiatich dvoch rokoch som pochopil, že napriek tomu, že chémii veľmi hlboko rozumiem a napĺňa vo mne tie bádateľské nutkania, chemik zo mňa nikdy nebude. Z vysokej školy som teda odišiel dobrovoľne uprostred skúškového obdobia a prihlásil som sa na Filozofickú fakultu. Žiaľ, medzitým ma na dva roky zbalili vojaci a až do revolúcie som strávil čas ako robotník, respektíve pomocný skladník. Popritom som si čítal knihy a keďže tu fungoval reálny socializmus, predstavoval som si, že budem vzdelaný robotník. Už revolúcia však bola zaujímavá, lebo prvýkrát v živote som vzplanul so všetkými ideálmi, ktoré vtedy fungovali. Mal som dvadsaťpäť rokov a revolúciu som naozaj „rozpumpoval“. Bol som vlastne prvý a jediný v Leviciach, ktorého zatkli preto, že tam niečo organizoval. Roznášal som plagátiky na večerný míting a tesne pred ním ma zatkli, celú noc ma vypočúvali, a počas nej vlastne padol aj Ústredný výbor strany. Keby sa tak nestalo, možno by som bol doteraz vo väzení, takže je to vcelku sranda.

• Aký ste mali postoj k socializmu? Koketovali ste niekedy s KSČ?

Mal som to obrovské šťastie, že som sa už v roku 1983 ako osemnásťročný človek spoznal s Ivanom Kadlečíkom. Aj to bola asi jedna z príčin, prečo ma potom nevzali na Filozofickú fakultu. Po revolúcii robil nový dekan revíziu neprijatých študentov a dostal som návrh nastúpiť ako mimoriadny študent. Poznanie Kadlečíka a čítanie kníh zo zahraničia, alebo tých, ktoré boli na indexe, ovplyvnilo moje názory a dokázal som hravo odolávať všetkému, čo mi nebolo vlastné. Vždy som bol odporcom toho, aby som niekedy vstúpil do nejakých politických štruktúr.

• Nedokončili ste však ani tú Filozofickú fakultu.

Áno, tým, že som mal už pomerne veľa rokov, bolo pre mňa demotivujúce, ako som bol svedkom prerodu pedagógov, ktorí boli dovtedy zarytými marxistami, na nejakých fenomenológov a zástancov iných svetonázorov. Prispelo k tomu aj to, že som si uvedomil, že môj pedagóg slavistiky, ktorý vo mne vyburcoval vášeň pre jazykovedu, je len obyčajným nacionalistom. To ma znechutilo a odišiel som. Povedal som si, že „Kali“ nerobí čo nechce a radšej začne realizovať svoje rojčenie, sny a túžby. Založil som si najskôr musicshop s malým vydavateľstvom a odvtedy sa venujem najmä knižkám.

 Narodil sa 18. apríla 1964 v Leviciach. Maturoval na chemickej priemyslovke v Banskej Štiavnici. Neskôr študoval na dvoch vysokých školách (chémiu a filozofiu), ani jednu však nedokončil. Do revolúcie pracoval ako skladník a pomocný robotník, po nej si otvoril predajňu hudobných nosičov, ktorá po príchode nadnárodných spoločností skrachovala. V roku 1991 založil Literárnu a kultúrnu agentúru L.C.A., ktorá sa venuje organizácii kultúrnych podujatí, propagácii domácej literatúry v zahraničí a najmä vydavateľskej činnosti. Tá je orientovaná výhradne na slovenských autorov, najmä debutantov. Založil a jedenásť rokov organizoval literárnu súťaž Poviedka. Aktuálne s L.C.A končí v dôsledku finančných, personálnych a zdravotných dôvodov. Žije v Bratislave.

dočti na www.sme.sk